Stručný životopis Jozefa Žatka
Vaša Emincia, najdôstojnejší otec kardinál, Vaša Excelencia, najdôstojnejší otec biskup, vážení prítomní!
Dovoľte, aby som Vás stručne oboznámil so životom nitrianskeho kanonika Jozefa Žatka. Doteraz sa mu nevenovala takmer žiadna pozornosť, dokonca nie je zaradený ani do Lexikónu katolíckych kňazských osobností Slovenska. Napriek tomu však, keď sa na neho spýtate ktoréhokoľvek zo staršej generácie kňazov nitrianskej diecézy, odpovie Vám: Bol to svätec, ktorý žil medzi nami, alebo si spomenie na výrok profesora Vojtecha Magnuseka, že nemal ani dedičného hriechu. Ešte za života k nemu na faru prichádzali autobusy veriacich ako na púť. Kto vlastne bol tento kňaz, žijúci v chýre svätosti?
Detstvo a mladosť
Jozef Žatko sa narodil 20. marca 1904 v Rybanoch ako štvrté dieťa roľníka Františka a jeho manželky Magdalény. Otec František zomrel, keď mal Jožko len jeden rok a matka deti vychovávala za pomoci svojich dvoch bratov. Jožko bol od malička veľmi nadaný, skromný a tichý. V škole vynikal nad inými spolužiakmi, rád maľoval kone a portréty. Keďže býval blízko kostola, bol spolu so zvonmi súčasťou jeho života. Jeho učiteľ a organista v jednej osobe navrhol matke, aby ho dala študovať. Preto asi z piateho ročníka odišiel študovať do Bojnej k školským bratom. Domov sa vracal len na prázdniny na radosť všetkých detí, ktorým nosieval uštedrené cukríky.
Kňazské začiatky
Z Bojnej Jožko nastúpil do malého seminára a gymnázia v Nitre a odtiaľ do kňazského seminára. Keďže nemal ešte potrebný kanonický vek, jeho biskup dr. Karol Kmeťko ho poslal študovať teológiu do Innsbrucku, kde bol 25. júla 1927 vysvätený za kňaza. Primíce slávil v rodných Rybanoch. Jeho matka sa ich však už nedožila. Od svojho biskupa dostal J. Žatko dispozíciu do Štiavnika, kde bol kaplánom len rok. Biskup Kmeťko totiž mladého kaplána už v roku 1928 vymenoval za svojho ceremoniára, aktuára Biskupského úradu a prebendáta katedrály. Odvtedy bol biskupovým verným spolupracovníkom. Postupne mu pribúdali ďalšie služby: notár Cirkevného súdu (1931), člen biskupského konzistória (1933). Napriek tomu bol vdp. Jozef Žatko tichý, nenápadný a skromný. Hoci bol veľmi vzdelaný, nerobil si doktorát.
Špirituála kňazského seminára
V roku 1934 bol J. Žatko vymenovaný za špirituála kňazského seminára ako mladý tridsaťročný kňaz. Okrem služby špirituála vykonával v tom čase ešte ďalšie funkcie: diecézny riaditeľ Apoštolátu modlitby, katechéta na Dievčenskej katolíckej meštianskej škole, diecézny správca Unionis apostolicae cleri, riadny spovedník Dcér kresťanskej lásky, sudca Diecézneho súdu a od roku 1947 diecézny riaditeľ Diela kňazských povolaní. Kňazskými povolaniami sa zaoberal aj predtým, lebo v roku 1946 vydal knižku Dielo kňazských povolaní. Jeho druhou knižkou boli Nedeľné zvony. Išlo o jeho krátke úvahy na jednu myšlienku z príslušného nedeľného evanjelia, zrhnuté do troch bodov, ktoré uverejňoval v diecéznom časopise Svornosť. Nedeľné zvony vydal v roku 1938. Napriek takémuto rýchlemu postupu sa nikdy nechválil s tým, čo dosiahol. Bol maximálne skromný a neusporadúval žiadne hostiny, ani pri životných jubileách.
O tom, akým bol špirituálom, hovoria najlepšie priami svedkovia, jeho bohoslovci. Uvediem aspoň výpovede niektorých z nich:
Mons. Rudolf Bošnák: „Svedomito sa pripravoval na večer pred spaním bohoslovcom dávané „punktá“, ktoré poslúžili k rannej meditácii nastávajúceho dňa. Mnohí bohoslovci si dané myšlienky zaznačovali do meditačných zošitkov, ktoré ešte doteraz nachádzajú sa v mojej malej knižnici, zo všetkých päť rokov seminára.
A nezabúdal na svojich seminaristov ani ako na začínajúcich novokňazov v pastorácii. Ako diecézny správca „Unionis apostolicae cleri“ bol s nimi v mesačnom kontakte a v sprievodnom liste v nich udržiaval duchovnú formáciu v novom úseku života. Bývalý jeho seminarista mesačne odpovedal a na priloženom lístku si zaznačil, ktoré prostriedky duchovného života osobne s väčším alebo menších zdarom žije. A nezabúdal na svojich ani po 25 rokoch a k striebornému jubileu svojim seminaristom srdečne zagratuloval.“
vdp. Cyril Šujak: „Bol to príkladný kňaz, všestranne vzdelaný, svätého a bezúhonného života. Jeho meditácie boli presiaknuté hlbokou vierou, úprimnou nábožnosťou a obetavou láskou k Bohu a blížnym. Svedomito viedol a usmerňoval duchovnú výchovu budúcich kňazov a viedol ich k charakternému, čistému a obetavému kňazskému životu.“
vdp. Jozef Sliepka: „Každého, kto sa s ním stretol, musel upútať úžasný pokoj, ktorý sálal z jeho osoby a výška duchovnej osobnosti, ktorá z neho vyžarovala. Stretávali sme sa s ním každý deň, pri ranných modlitbách, pri sv. omši, bol k dispozícii každému, kto by ho chcel navštíviť, prípadne poprosiť o radu hocikedy cez deň, hoci mal svoj pevný každodenný program. Človeka zaujal zvlášť počas modlitby, alebo adorácie v kaplnke, ako i pri celebrovaní sv. omše. Ako pri modlitbe, tak i pri sv. omši bolo vidieť na ňom absolútnu koncentrovanosť. Kto ho videl pri modlitbe, nikto by si ho nedovolil vyrušiť, nie že by nesmel, bol k dispozícií každému a hocikedy, ale už len pohľad na neho naznačoval, že je v dôvernom rozhovore so svojim Pánom.“
Mons. Eduard Mokráš: „Okrem práce špirituála nás uvádzal do správnych a presných liturgických pravidiel, najmä čo sa týka slúženia sv. omše. Každý úkon i každý pohyb nám nielen vysvetlil, ale aj zdôvodnil. Od prípravy ku sv. omši až po poďakovanie na záver. Dnes majú naši bohoslovci dvoch profesorov liturgie a to ešte okrem spevu. On na to stačil sám aj popri svojich špirituálskych záväzkoch. Vedel správne využiť svoj čas a bol dôsledný a náročný v prvom rade voči sebe.“
Do požehnanej práce pána špirituála Žatka zasiahla Kvetná nedeľa roku 1945, keď Nitru bombardovali americké lietadlá. Bohoslovci sa práve modlili v kaplnke krížovú cestu. Pri desiatom zastavení padla jedna bomba aj na hrubú drevenú hradu kaplnky, na ktorej explodovala, ale do kaplnky nepadla. Nikto nebol zranený. Pán špirituál riskoval život a za rachotu lietadiel vybral zo svätostánku cibórium so Sviatosťou, s ktorým utekal do podzemného krytu.
Na Veľký Piatok toho istého roku obsadila Nitru sovietska armáda. V nočných hodinách sovietski vojaci vyhnali predstavených seminára na dvor, kde si museli kopať vlastné hroby. Pán špirituál bol vyrovnaný a odovzdaný do Božej vôle. Chodil od kňaza ku kňazovi a každému dával latinsky rozhrešenie. Napokon prefekt seminára, nedávno zosnulý Mons. Štefan Janega, prehovoril vojakov, aby kňazov nezabíjali.
Väznenie
Jozef Žatko bol zaistený Štátnou bezpečnosťou 6. júla 1950. Celá Nitra bol zhrozená zaistením človeka, ktorý bol všeobecne pokladaný za svätca a nikdy sa o politiku nezaujímal. Jeho vinou bolo, že napomenul svojho rodáka a spolubrata v kňazstve, aby nič nepodnikal na odstránenie biskupa Eduarda Nécseyho z jeho úradu a nezabúdal tak na svoj sľub pri ordinácii. Biskupa mal nahradiť nehodný kapitulný vikár, ako sa stalo v iných diecézach. Biskup napokon zostal na svojom mieste až do smrti a tohto kňaza si Pán nečakane povolal.
Pána špirituála čakalo niekoľkodňové náročné vyšetrovanie v Krajskej väznici v Nitre a prevezenie do „kňazského koncentráku“ v Močenku (ako ho nazval Mons. Janega). Stretol tam všetky kategórie kňazov. Všetci jeho spoluväzni boli rozrušení a vystrašení, iba celkom pokojný. Nebohý Mons. Janega píše o tom, akým bol J. Žatko príkladom pre všetkých väzňov v Močenku: „Pre náš všetkých bol svetlom žiariacim svojím svätým životom. Svietil nám všetkým svojou nevšednou svätosťou ako maják námorníkom na rozbúrenom mori.“ Dňa 8. júna 1951 o 3. hodine v noci pána špirituála spolu s inými kňazmi previezli do najväčšieho centralizačného kláštora pre kňazov a rehoľníkov na Slovensku, do Podolínca.
V pastorácii
Väznenie pána špirituála Žatka trvalo dva roky. V roku 1952 bol prepustený na slobodu a mohol nastúpiť do pastorácie. Nitriansky seminár už bol medzitým zrušený. Synovec Anton Minár si takto spomína na jeho pôsobenie v pastorácii: „Jeho kňazské pôsobiska boli často menené. Pri všetkých sťahovaniach som mu pomáhal. Jeho majetok nebol veľký. Skriňa na šaty, posteľ, kovové umývadlo s džbánom na vodu, sekretár, veľký písací stôl a registračka na knihy, ktorých mal veľa. To bola jeho úradovňa. V nej mal nad posteľou zavesený obraz svätej rodiny a kríž, pred ktorým kľačiaval aj niekoľkokrát cez deň. V jeho pracovni visel aj maľovaný obraz sv. Jozefa a ešte kľakátko. Domácnosť mu po dlhé roky viedla jeho slobodná sesternica Evka Križanová, ktorá bola tiež veľmi príjemná a Bohu oddaná služobnica Pánova. Obetovala celý svoj život, až do svojej vysokej staroby službe, tak milovanému bratovi, o ktorom sa vyslovila, že je svätec.“
Ako už uviedol A. Minár, vdp. Žatka často prekladali pre jeho obľúbenosť. Jeho prvým pôsobiskom bola kysucká farnosť Staškov, kde bol dočasným správcom farnosti. Istá farníčka si na J. Žatka spomína takto: „Bol to svätý človek. Pri ňom sme sa cítili všetci dobre. Jeho srdce bolo naplnené láskou, pokojom. Bol pre všetkých všetkým. Čo mal v srdci dokazoval aj navonok. Miloval všetkých bez rozdielu. Všetci sme boli jeho. Keď išiel po ceste, deti utekali k nemu, aby ho mohli pozdraviť P. B. P. J. Kristus. Verne si plnil svoje kňazské povinnosti. Zaopatrovať chorých chodil pešo bez ohľadu na vzdialenosť cesty či bola namáhavá, tmavá, osvetlená, za každého počasia, sústredený na Ježiša, ktorého niesol. Niesol aj zvonček, ak niekoho stretol, zazvonil. Jeden chlapec, ktorý mal vtedy asi 18 rokov mi rozprával: „Je to zázračný kňaz, ten vdp. Žatko. Stretli sme sa, keď išiel slúžiť svätú omšu do Jelitova (Kaplnka sv. Anny bola v hore). Ja som si zaumienil, že budem zbierať huby. Vdp. Žatko prehovoril ku mne a podal mi ruku. Ten dotyk ruky nemohol som zabudnúť. V tej chvíli sa niečo so mnou stalo. Nešiel som s kamarátmi na huby, ale na sv. omšu do kaplnky.“
Už v tom istom roku preložili obľúbeného vdp. Žatka za kaplána do Močenku a v roku 1954 za správcu farnosti Žirany. Keďže išlo o jazykovo zmiešanú obec, naučil sa tam aj po maďarsky. Na pastoráciu používal všetky možné spôsoby, najmä obrázky. Ku kresleniu mal od malička sklon, preto zostavil katechizmus v obrazoch a obrázky s heslami kreslil aj na témy svojich kázní.
V roku 1960 pán farár Žatko skúsil až tri farnosti. Prvou bola obec Podhorany, druhou Pruské a treťou Lazy pod Makytou. Všade bol správcom farnosti. V Lazoch ho čakala studená fara, čo sa odrazilo aj na jeho zdraví. Musel sa síce podrobiť operácii v Žiline, ale naďalej horlivo apoštoloval. Na stenu presbytéria kostola napísal svoje Krátke modlitby po sv. prijímaní, aby si ich ľudia ľahšie zapamätali. Získal si veľkú obľubu aj u evanjelickej väčšiny. S evanjelickým farárom sa často stretávali. Keď sa z Lazov sťahoval, jeho auto odprevádzala takmer celá obec.
Kanonik
Počas uvoľnenia za Dubčekovej „Pražskej jari“ sa pán farár Žatko mohol vrátiť do Nitry. Jeho ordinár, kapitulný vikár Mons. Ján Pásztor ho v roku 1969 vymenoval za notára Biskupského úradu. Po Pásztorovej biskupskej vysviacke v roku 1973 sa J. Žatko stáva kanonikom kustosom. Súčasťou tejto hodnosti bola správa katedrály, čo pán kanonik Žatko. Vyjadril sa, že radšej bude pracovať na cirkevnom súde. Preto musel katedrálu spravovať pán veľprepošť Štefan Drozd. Zaujímavé je, že štátna moc povolila jeho menovanie za kanonika. Pán kanonik Karol Hyrošš si to vysvetľuje tým, že ako kanonik už nemal možnosť pôsobiť priamo na ľudí. Kanonikom lektorom sa stal v roku 1977.
Ako kanonik býval na prízemí kanonického domu, na rohu ktorého je socha Corgoňa. Sväté omše slúžieval vo Františkánskom kostole aj po maďarsky. Celkovo ovládal sedem rečí. Jeho druhou materskou rečou však bola latinčina. V spoločnosti kňazov hovoril zásadne po latinsky. Prekladal všetku korešpondenciu so Svätou Stolicou, či už prichádzajúcu alebo odchádzajúcu.
Eucharistiu slávil veľmi zbožne. Pán kanonik Mons. Ladislav Belás sa o tom vyjadruje takto: „Jeho slávenie Eucharistie bolo plné vrúcnosti a nežnosti, ako aj pokľaknutie pred Spasiteľom. Hoci bol vysokej postavy, hlavu mal vždy sklonenú.“ Dopĺňa pán kanonik Mons. Viktor Rašovec: „Jeho správanie pri slúžení svätej omše bolo veľmi ukáznené, presné, podľa predpisu. Mal som dojem, že keby sa to sfilmovalo, jednej svätej omše aj druhej a dalo by sa to na presvietenie, bolo by to isté.“
Návrat k Pánovi
Pán kanonik Žatko opustil tento svet 12. septembra 1986. O posledných chvíľach hovorí pani Helena Turčeková, odborná laborantka z Nitry: „Zhoršil sa mu zdravotný stav, ale každý lekár sa bál prijať kňaza. Preto k nemu lekári chodili domov. Bol veľmi trpezlivým človekom, každú chorobu bral ako obetu. Mal anémiu na srdci, preto ho museli neskôr hospitalizovať na internom oddelení. Počas svojich posledných dní ležal doma v infúzii. Chceli sme ho ešte kŕmiť jablkovým pyré. Díval sa na nás v slabej agónii.“
Tieto údaje upresňuje dcéra synovca Mária Bátorová: „Za svojho života pamätal na všetko, všetko mal vo vzornom poriadku, kedykoľvek bol pripravený odísť do večnosti a nenechať po sebe žiadnu vec neusporiadanú. Už za svojho života mal všetko zadelené a určené podľa jeho poslednej vôle. V testamente presne určil, ako sa má naložiť s jeho pozostalosťou. Finančnú čiastku venoval nitrianskej katedrále a pamätal aj na kostol v rodných Rybanoch. Mal zdravotné ťažkosti, najmä v noci, takmer každú hodinu musel vstať a ísť na toaletu, ale trpezlivo niesol svoj kríž bez reptania a sťažovania. Každý deň sklonený kráčal na nitriansky hrad do katedrály slúžiť sv. omšu. Aj ten posledný deň sa vybral na hrad, ale už nedošiel. Padol pred bránou hradu a ďalej už nevládal ísť. V nemocnici ležal asi 2 týždne, veľmi sa pýtal domov. „Domov“ šepkal ležiac na boku postele v nemocničnej izbe, keď sme ho prišli navštíviť. A tak sme po porade s lekárom splnili jeho prianie. Vzali sme ho domov. Moja matka si vzala dovolenku a spolu s oteckom „Tonkom“ ho opatrovali. Chodil k nemu lekár, sestrička, bratia kňazi. Všetci mu pomáhali v posledných chvíľach jeho života. Bol trpezlivý, vnímal do posledného dňa, dostával infúzie. Až asi posledné hodiny ticho spal. Občas otvoril oči, sálal z neho pokoj. Mala som to šťastie, že som bola v ten podvečer pri ňom. Po večernej sv. omši prišiel ku nemu ešte lekár, sestrička a dôstojný pán Ladislav Vrábel. Všetci sme trpeli mlčky s ním. Odišli sme domov a on zakrátko potichučky odišiel k svojmu nebeskému otcovi. Bolo 21.00 h večer, keď pootvoril oči a tíško si pýtal vzduch. To boli jeho posledné slova.“
Pohreb
Dňa 17. septembra sa konal veľkolepý pohreb. Pohrebnú svätú omšu spojenú s pohrebnými obradmi celebroval v katedrále sv. Emeráma v Nitre diecézny biskup Mons. Ján Pásztor. Kazateľom bol veľprepošt ThDr. Jozef Vrablec. Po skončení obradov uložili jeho telesné ostatky do kanonickej krypty katedrálneho chrámu.
Na záver ešte vyjadrenia dvoch bývalých nitrianskych bohoslovcov, ktoré nepotrebujú komentár:
Mons. Eduard Mokráš: „Som úprimne presvedčený, že Pán si ho už dávno pripočítal medzi svojich verných služobníkov aj s náležitou odmenou.“
Vdp. Cyril Šujak: „Jeho tichý, skromný, obetavý a svätý život si zaslúži, aby sa začal proces blahorečenia. Daj, Bože, aby sme na slovenskom nebi mali ďalšiu hviezdu a mocného orodovníka u Pána.“
Peter Sandtner