Choď na obsah Choď na menu
 


„Až čas môjho žitia na zemi uplynie...“ (Krátke modlitby po sv. prijímaní)

 

     Áno, náš život netrvá večne. Bolo to 12. septembra 1986. O  posledných chvíľach hovorí pani Helena Turčeková, odborná laborantka z Nitry:

     Jej dcéra sa vydala, ale do roka nečakali rodinku. H. Turčeková sa s tým zverila vdp. Žatkovi. On sa na ňu pozrel so slovami: „Nebojte sa, budete mať.“ Daroval jej modlitbičku a malé detské obrázky, celú sériu (Dobrý Pastier, Kristus klopúci na dvere...) „To budete mať pre vášho vnuka.“ Do roka ho skutočne mala. Dnes je už dospelý. Má sviatosti, ale nechodí do kostola.

     Vráťme sa však k posledným chvíľam pozemského života vdp. Jozefa Žatka. Zhoršil sa mu zdravotný stav, ale každý lekár sa bál prijať kňaza. Preto k nemu lekári chodili domov. Bol veľmi trpezlivým človekom, každú chorobu bral ako obetu. Mal anémiu na srdci, preto ho museli neskôr hospitalizovať na internom oddelení. Podľa H. Turčekovej bol dokonalou osobnosťou, rozdával pokoj, kľud a dobrotu.

     Počas svojich posledných dní ležal doma v infúzii. Chceli ho ešte kŕmiť jablkovým pyré. Díval sa na nich bol v slabej agónii. Prišli k nemu 12. septembra 1986 po svätej omši o pol siedmej: jeho neter, MUDr. Juraj Šramko a H. Turčeková.      

     Zdravotné ťažkosti sa mu však nevyhýbali ani predtým. Vdp. J. Brath si spomína na jeho život v Nitre takto: „Tam som ho navštívil, sťažoval sa, že má ťažkosti močové.“

     Tieto údaje upresňuje už prv uvádzaná pani Mária Bátorová: „Za svojho života pamätal na všetko, všetko mal vo vzornom poriadku, kedykoľvek bol pripravený odísť do večnosti a nenechať po sebe žiadnu vec neusporiadanú. Už za svojho života mal všetko zadelené a určené podľa jeho poslednej vôle. V testamente presne určil, ako sa má naložiť s jeho pozostalosťou. Finančnú čiastku venoval nitrianskej katedrále a pamätal aj na kostol v rodných Rybanoch. Svoj kňazský úrad napĺňal do poslednej bodky. Mal zdravotné ťažkosti, najmä v noci, takmer každú hodinu musel vstať a ísť na toaletu, ale trpezlivo niesol svoj kríž bez reptania a sťažovania. Každý deň sklonený kráčal na nitriansky hrad do katedrály slúžiť sv. omšu. Aj ten posledný deň sa vybral na hrad, ale už nedošiel. Padol pred bránou hradu a ďalej už nevládal ísť. V nemocnici ležal asi 2 týždne, veľmi sa pýtal domov. „Domov“ šepkal ležiac na boku postele v nemocničnej izbe, keď sme ho prišli navštíviť. A tak sme po porade s lekárom splnili jeho prianie. Vzali sme ho domov. Moja matka si vzala dovolenku a spolu s oteckom „Tonkom“ ho opatrovali. Chodil k nemu lekár, sestrička, bratia kňazi. Všetci mu pomáhali v posledných chvíľach jeho života. Bol trpezlivý, vnímal do posledného dňa, dostával infúzie. Až asi posledné hodiny  ticho spal. Občas otvoril oči, sálal z neho pokoj. Mala som to šťastie, že som bola v ten podvečer pri ňom. Po večernej sv. omši prišiel ku nemu ešte lekár, sestrička, mená si nepamätám a dôstojný pán Ladislav Vrábel (Tento mu doniesol sväté prijímanie. L. Vrábel si spomína, že v samotnej chvíli smrti bol pri vdp. Žatkovi kaplán vdp. Stanislav Belák. Prítomný bol aj terajší vojenský ordinár biskup Mons. František Rábek, ktorý vtedy pôsobil ako farár v Nitre – Kalvárii, podľa vlastného rozprávania).

     Všetci sme trpeli mlčky s ním. Odišli sme domov a on zakrátko potichučky odišiel k svojmu nebeskému otcovi. Bolo 21.00 h večer, keď pootvoril oči a tíško si pýtal vzduch. To boli jeho posledné slova. Len čo som prišla vlakom domov do Rybian, rodičia mi telefonovali, že ujko už skonal. Hneď ráno som sa vrátila späť do Nitry a spolu s pánom kanonikom Rašovcom sme vybavovali a zariaďovali potrebné náležitosti okolo pohrebu. Každého, kto ho poznal sa táto smutná správa dotkla a prejavil súcit a smútok so slzami v očiach. Ale zároveň aj radostnú nádej, že mu Pán určite prichystal príbytok v nebi a bude nám žehnať a pomáhať aj odtiaľ.

A tak si ho aj ja a celá rodina navždy uchovávame v srdci s láskou a nádejou na vzkriesenie.“

     Na posledné stretnutie s pánom kanonikom Žatkom sa dobre pamätá aj jeho synovec Ing. Ján Žatko: „V auguste 1986 som prišiel z Afriky na dovolenku. Zavolal som strýkovi a dohodli sme sa, že prídem ku nemu 25. augusta popoludní. Počas návštevy sme sedeli v jeho izbe v príjemnom rozhovore. Spomínal okrem iného aj svoje štúdiá v Innsbrucku. Pozerali sme fotografie a hovoril o spolužiakoch, ktorí už boli vo vysokých funkciách: biskupi, arcibiskupi ... Bol to náš posledný rozhovor. Po mojom návrate do Alžírska dostal som smutnú správu: „Strýko zomrel po krátkej nemoci 12. septembra 1986 vo veku 82 rokov.“

Obrázok Obrázok

 

 

 

 

 

 

 

 

Vchod do kanonickej krypty v Nitre

Obrázok