Špirituál kňazského seminára
Funkciou, ktorou sa najviac zapísal do sŕdc ľudí, bola služba špirituála kňazského seminára v Nitre. Prijal ju v roku 1934 ešte ako pomerne veľmi mladý kňaz, tridsaťročný. Z roka na rok mu pribúdali ďalšie zodpovednosti. Už rok po menovaní za špirituála sa stal diecéznym riaditeľom Apoštolátu modlitby, katechétom na Dievčenskej katolíckej meštianskej škole a zároveň diecéznym správcom Unionis apostolicae cleri. Riadnym spovedníkom Dcér kresťanskej lásky (ľudovo nazývané sestry vincentky) sa stal v roku 1939. Sestra Stella Danková si na neho spomína takto: “Potvrdzujem, že vdp. Žatko bol mojím dobrým duchovným otcom v rokoch 1941 -1950. Aj naše žiačky rk. meštianskej školy ho mali radi a vo veľkej úcte ako dobrého katechétu a svätého kňaza."
V roku 1941 bol vymenovaný za sudcu Diecézneho súdu v Nitre a v roku 1947 za diecézneho riaditeľa Diela kňazských povolaní. V dôsledku tohto úradu vydal v roku 1946 brožúrku Dielo kňazských povolaní.
Z rýchleho postupu po rebríčku zodpovednosti vidíme, že išlo o mimoriadne schopného a zodpovedného kňaza svätého života. Ako si počínal v úlohe duchovného vodcu bohoslovcov v kňazskom seminári? O tom vypovedajú viacerí kňazi nitrianskej diecézy.
Mons. Rudolf Bošnák hovorí o svojom špirituálovi ako o kňazovi múdrom, veľmi skromnom a vyrovnanom človekom. „Viacero bohoslovcov si ho volilo za duchovného otca, na celých päť rokov života v seminári. Svedomito sa pripravoval na večer pred spaním bohoslovcom dávané „punktá“, ktoré poslúžili k rannej meditácii nastávajúceho dňa. Mnohí bohoslovci si dané myšlienky zaznačovali do meditačných zošitkov, ktoré ešte doteraz nachádzajú sa v mojej malej knižnici, zo všetkých päť rokov seminára.
A nezabúdal na svojich seminaristov ani ako na začínajúcich novokňazov v pastorácii. Ako diecézny správca „Unionis apostolicae cleri“ bol s nimi v mesačnom kontakte a v sprievodnom liste v nich udržiaval duchovnú formáciu v novom úseku života. Bývalý jeho seminarista mesačne odpovedal a na priloženom lístku si zaznačil, ktoré prostriedky duchovného života osobne s väčším alebo menších zdarom žije. A nezabúdal na svojich ani po 25 rokoch a k striebornému jubileu svojim seminaristom srdečne zagratuloval.Že bol skvelý latinár, nech to dosvedčí gratulácia, ktorú mi poslal k mojej striebornej 25-ke:
„Dilectissime Confrater! Mox celebranti anniversarium vigesimum quintom s. ordinationis, sincere gratulor et iubilari Sacro Tedrante restituat Te feliciter in vineam suam ibique Tuam vitam iterum reddat apostolicis virtutibus, laboribus meritisque ornatam. – Optima vota et preces offerendo mane fraterna cum salute
Lazy pod Makytou 18. VI. 1967 in SSimo Corde Iesu
Joseph Žatko“
Na Dušičky nezabudnem zostúpiť do krypty Nitrianskej kapituly pomodliť sa a v tichu pospomínať na nášho špirituála, ktorý vždy stretal človeka so žehnajúcim úsmevom. Asi vie už o nás, svojich kajúcnikoch viac a nezabúda na nás.“
Kanonik a riaditeľ Diecéznej knižnice v Nitre Mons. Ladislav Belás si na neho zaspomínal takto: Veľa spovedával vo Františkánskom kostole v Nitre každý večer. Ľudia často boli nespokojní, lebo spovedal dlho. Na začiatku homílie vyšiel zo spovednice, vypočul si ju a vrátil sa. V diecéznom časopise Svornosť pravidelne uverejňoval svoje krátke úvahy na nedeľné evanjelium, zhrnuté do troch bodov. Išlo o krátke úvahy na nedeľné evanjelium, zhrnuté do troch bodov. V roku 1938 ich knižne vydal pod názvom Nedeľné zvony.
Jeho slávenie Eucharistie bolo plné vrúcnosti a nežnosti, ako aj pokľaknutie pred Spasiteľom. Hoci bol vysokej postavy, hlavu mal vždy sklonenú. Zvlášť mu bola blízka myšlienka: „Duch svätý je ako dynamit, ktorý rozbíja hradby hriechov.“ Nikdy o nikom nepovedal nič negatívne.
Jeho meditácie boli zverejnené pre celú nitriansku diecézu, ale niektorí kňazi nesúhlasili s jeho štýlom, napríklad keď si do kostola na lepšie názorné vysvetlenie priniesol tabuľu. Prostredníctvom čítania týchto meditácií na mesačných kňazských rekolekciách udržoval kontakt so svojimi bývalými chovancami.
Teologicky a asketicky bol na výške. Slovo vzorný kňaz je pre vdp. Žatka slabý výraz. V roku 1949 na Silvestra kňazi diskutovali o tom, kedy má začať eucharistický pôst. Od polnoci totiž začínal svätý rok a v tom istom čase sa mala slúžiť svätá omša. Vtedy platilo, že eucharistický pôst sa má dodržiavať od polnoci. Profesor morálky tvrdil, že sa má dodržať štyri hodiny pred polnocou. J. Žatko ho však tromfol, lebo povedal, že eucharistický pôst sa má dodržať od polnoci. Toľko Mons. Belás.
Spomeniem však ešte jednu zaujímavú udalosť, ktorá sa stala na Veľký Piatok v roku 1945. Vtedy víťazná sovietska armáda „oslobodila“ Nitru. V nočných hodinách sovietski vojaci vyhnali predstavených seminára na dvor, kde si mali vykopať svoj hrob. Jozef Žatko prichádzal od jedného kňaza k druhému a latinsky im dával rozhrešenie. Stáli pri nich Sovieti s revolverom. Prefekt seminára Mons. Štefan Janega napokon vojakov prehovoril, aby nezabíjali.
Na vojnové časy v seminári si zaspomínal aj vtedajší bohoslovec vdp. Cyril Šujak: „Na pána špirituála Jozefa Žatku mám tie najkrajšie spomienky. Bol to príkladný kňaz, všestranne vzdelaný, svätého a bezúhonného života. Jeho meditácie boli presiaknuté hlbokou vierou, úprimnou nábožnosťou a obetavou láskou k Bohu a blížnym. Svedomito viedol a usmerňoval duchovnú výchovu budúcich kňazov a viedol ich k charakternému, čistému a obetavému kňazskému životu. Okrem svedomito pripravených meditácií, snažil sa rozšíriť vedomosti budúcich kňazov aj v iných oblastiach.Spomínam si napr. že po skončení večerných „punkt“ k rozjímaniu, niekoľko minút nám diktoval abecedný zoznam latinsko-slovenských výrazov náboženskej a liturgickej oblasti, ktoré sa v slovníkoch neuvádzali. Ako katechéta na gymnáziu, myslím, že on je autorom rannej a večernej modlitby, ktoré zložil pre študentov vo veršovanej forme, aby sa to ľahšie zapamätalo.
V nedele a sviatky chodieval slúžiť sv. omšu do obce Kynek pri Nitre. Z tých čias nám spomínal túto príhodu: Na konci sv. omše zvykol pridať modlitbu za obrátenie Ruska. Keď koncom Druhej svetovej vojny vtrhla Sovietska armáda aj na Slovensko a ruskí vojaci sa dopúšťali rôznych násilností. Mužovia z Kyneku si počkali na vdp. Žatku a prosili ho: Duchovný otče, prosíme Vás, modlite sa radšej za ich odvrátenie, ich obrátenia máme už dosť. Na Kvetnú nedeľu 1945 nepriateľské lietadlá bombardovali Nitru. Modlili sme sa v seminárskej kaplnke pri Desiatej stanici Krížovej cesty, keď jedna bomba padla aj na kaplnku. Bomba padla na hrubú drevenú hradu (brvno), na ktorej explodovala a vyhodila celý krov. Hrada sa síce prelomila, omietka stropu sa nám zosypala na hlavy, ale bomba do kaplnky nepadla. Nikto nebol zranený. Boh zázračne viedol bombu na brvno, aby nás zachránil... Pán špirituál Žatko riskoval život, keď začal rachot lietadiel, vybral zo svätostánku cibórium so Sviatosťou Oltárnou a utekal do podzemného krytu... Je pochopiteľné, že sme mali vrúcnu ďakovnú pobožnosť za našu záchranu.“
Ďalší kňaz nitrianskej diecézy vdp. Karol Hyrošš sa o svojom špirituálovi vyjadruje takto: „Na Vašu žiadosť odpoviem len dvoma slovami, bol to „svätý človek. Pán Boh zaplať za neho.“
Bývalý bohoslovec vdp. Jozef Sliepka si spomína: „Náš pán špirituál bol mimoriadnym človekom. Pod jeho duchovným vedením prežil som tri roky v kňazskom seminári pri Vysokej škole bohosloveckej v Nitre (1946-1949).
Každého, kto sa s ním stretol, musel upútať úžasný pokoj, ktorý sálal z jeho osoby a výška duchovnej osobnosti, ktorá z neho vyžarovala. Stretávali sme sa s ním každý deň, pri ranných modlitbách, pri sv. omši, bol k dispozícii každému, kto by ho chcel navštíviť, prípadne poprosiť o radu hocikedy cez deň, hoci mal svoj pevný každodenný program. Človeka zaujal zvlášť počas modlitby, alebo adorácie v kaplnke, ako i pri celebrovaní sv. omše. Ako pri modlitbe, tak i pri sv. omši bolo vidieť na ňom absolútnu koncentrovanosť. Kto ho videl pri modlitbe, nikto by si ho nedovolil vyrušiť, nie že by nesmel, bol k dispozícií každému a hocikedy, ale už len pohľad na neho naznačoval, že je v dôvernom rozhovore so svojim Pánom. Vo svojom dennom poriadku bol presný a k tejto presnosti viedol i nás bohoslovcov. Každý večer po večernej modlitbe s výnimkou nedele dával nám tzv. punktá, bola to látka na rozjímanie pre nasledujúce ráno. Meditáciu sme mali po rannej modlitbe pred sv. omšou. Látku na rozjímanie nám hovoril spamäti, bolo vidieť, že sám ju má premeditovanú a prežitú. V nedeľu sme si pripravovali matériu na rozjímanie sami.
Keď sa blížili semestrálne prázdniny, stretávali sme sa s ním po večierkoch a vtedy nám dával dobré a praktické rady, ako máme prázdniny prežiť.
Všetci, čo sme boli pod jeho duchovným vedením, spomíname si na neho s veľkou láskou a vďakou, lebo celý čas duchovnej formácie viedol nás predovšetkým k osobnej svätosti, z ktorej vyplývala láska k Eucharistii, synovská láska k P. Márii – Kráľovnej kňazstva, k vernosti a oddanosti Cirkvi sv. a k láske k dušiam. On sám bol nám v tom všetkým žiarivým príkladom. Kto chce k svätosti iných viesť, musí sám byť svätým. A on tým svätým v našich očiach bol za svojho života už tu na zemi.“
Vdp. Jozef Sliepka si spomína aj na pravidelnú modlitbu pána špirituála Žatka. Hoci je jednoduchá, je v nej obsiahnuté všetko:
Credo, spero in Te, Deus,
amo Te, o amor meus.
Da dolenti veniam.
Laudeatur et adoreatur in aeternum
Sanctissimum Sacramentum.
Voľný preklad by znel asi takto:
Verím, dúfam, v Teba, Bože,
milujem Ťa, o láska moja.
V bázni k Tebe prichádzam.
Nech je naveky zvelebená a oslávená
Najsvätejšia Sviatosť Oltárna.
Svedectvo iného bohoslovca, dnes kanonika Mons. Eduarda Mokráša: „Pán kanonik Jozef Žatko bol naším špirituálom celých päť rokov. Bol však špirituálom nielen funkciou, ale najmä svojim príkladným životom kňaza. A tak pôsobil na nás všetkých bohoslovcov nielen hlbokými meditáciami, keď nás uvádzal do pravidiel duchovného života, ale najmä svojim príkladom. Čo teda učil, to aj dôsledne prežíval. Bol teologicky všestranne vzdelaný, všetko – svoje úvahy i konanie – mal podložené Svätým Písmom i cirkevným učením. Žiadny odbor mu nebol cudzí.
Okrem práce špirituála nás uvádzal do správnych a presných liturgických pravidiel, najmä čo sa týka slúženia sv. omše. Každý úkon i každý pohyb nám nielen vysvetlil, ale aj zdôvodnil. Od prípravy ku sv. omši až po poďakovanie na záver. Dnes majú naši bohoslovci dvoch profesorov liturgie a to ešte okrem spevu. On na to stačil sám aj popri svojich špirituálskych záväzkoch. Vedel správne využiť svoj čas a bol dôsledný a náročný v prvom rade voči sebe.
Často mám na mysli jeho praktické pripomienky a som mu za mnohé poučenia vďačný. Pripomínajú mi ho aj miesta, kde prežíval posledné roky a dni svojho pozemského života. Bývam totiž v tom istom kanonickom dome, kde on býval.“
Svoje spomienky pripája aj ďalší z jeho bývalých bohoslovcov, vdp. Jozef Brath: „Vzorný kňaz, ktorý vedel aj svoje špirituálske povinnosti konať svedomito a jeho zbožnosť bola tak očividná, že napríklad práce, kauzy sudcovské robil v kostole, keď bolo tam teplejšie. Bol však tŕňom v oku štátnym orgánom.“
Opäť citujem spomienky synovca Antona: „Nikdy sa nechválil s tým, čo dosiahol. Netúžil po žiadnych pompéznostiach, oslavách. Neusporadúval hostiny. Aj jeho životné jubileá si pripomínal v skromnosti – pri chlebíčkoch a malom občerstvení. Bol maximálne skromný, oddaný len a len Bohu.“ Mons. Justín Beňuška si spomína, že aj päťdesiate výročie kňazstva neoslavoval, hoci to ostatní kňazi chceli osláviť. V čase svojho jubilea sa radšej utiahol do ústrania na exercíciach.
Ordinácia 1944
Exercície v Brest Mau 1936
Jozef Žatko - spovedník sestier vincentiek
Kynek, 14. 6. 1943
Kňazský seminár v Nitre