Choď na obsah Choď na menu
 


Sokolníky, Pruské a Lazy pod Makytou

 

     Rok 1960 bol pre vdp J. Žatka poznačený na prekladaním z farnosti do farnosti. Najprv ho vymenovali za správcu farnosti Sokolníky (dnešná obec Podhorany) a už 23. apríla stáva kaplánom v Pruskom. O jeho pôsobení v Pruskom sa vyjadruje vdp. K. Hyroš: „V rokoch 1942 – 45 – som tiež bol v Pruskom kaplánom. Keď som sa 1960 vrátil z väzenia a navštívil som mojich a pýtal sa na vdp. Žatku – odpovedali:  to bol svätec žijúci medzi nami“

     V tom istom roku pred Vianocami bol J. Žatko preložený za správcu farnosti v Lazoch pod Makytou. Nesťažoval sa, ale znášal to trpezlivo a horlivo apoštoloval, ako len mohol. O týchto prekladaniach opäť hovorí synovec Anton: „Krátko pôsobil aj v Sokolníkoch. Odtiaľ mu bol odobratý súhlas slúžiť vykonávať kňazskú službu. Keď znovu dostal štátny súhlas, bol poverený za kaplána do Pruského pri Považskej Bystrici. Odtiaľ pokračovala jeho služba dušpastiera v Lazoch pod Makytou, kde bol asi 10 rokov. Bolo tam drsné podnebie, studená fara, a to sa prejavilo aj na jeho zdraví. Musel sa podrobiť náročnej operácii v Žiline, ale nevzdal sa. Naďalej horlivo vysluhoval sviatosti, najmä často sedával v spovednici a navštevoval chorých po kopcovitých lazoch. Všade ho s radosťou prijímali, starí, mladí aj bratia evanjelici, v Lazoch sú títo v prevahe. Mal dobré vzťahy aj s evanjelickým farárom. Často sa spolu stretávali. Keď sme po 10 rokoch chystali opäť sťahovanie do Nitry, ľudia sa s ním chodili lúčiť so slzami v očiach. Sťahovacie auto a pána farára odprevádzala takmer celá obec.“

     Antonova dcéra Mária Bátorová dopĺňa: „Už ako dieťa som chodievala spolu s rodičmi na návštevu k ujkovi do Žirian. Z toho obdobia si veľa toho nepamätám, len na veľké šťavnaté jahody vo farskej záhrade. Ale pekné spomienky z Lazov pod Makytou a Nitry, tie vo mne ostanú navždy.

     Návštevy sa konali najmä pri príležitosti jeho menín a narodenín v marci a pred vianočnými sviatkami. Moja matka upiekla tortu, tvarohové koláče, a keď bolo, tak aj domáce údené a jabĺčka z domácej úrody v Rybanoch. Nastúpili sme do vlaku a šli sme na dlhú cestu. Veľmi som sa na to tešila a mala som sa aj prečo. Vždy som čosi od ujka dostala. Malé darčeky v podobe ruženčeka v sklenom puzdierku, omaľovanku, farbičky alebo nejakú knižočku. Pamätám si na skriňu, v ktorej mal ujko vždy zásoby darčekov pre deti a miništrantov. Lebo od jeho dverí nikto neodišiel naprázdno.

     Neskôr, keď som bola staršia, už žiačka, vždy som sa veľmi tešila na prázdniny na fare v Lazoch a v Nitre. Spolu s tetou Evkou sme ráno vstali, pomodlili sme sa a chystali sme raňajky. Spoločne sme sa stretali v jedálni pri veľkom oválnom stole. Prestreli sme a čakali sme, kým ujko príde. Spoločne sme sa pomodlili pred každým stolovaním modlitbičku: „Požehnaj o Bože nás a tieto dary, by nám k službe božej zdravia sily dali, Amen“.

     Láskavo sa na nás usmial, vypil bielu kávu, zjedol chlieb s maslom a syrom, alebo džemom a na desiatu nejaké chladené ovocie. Mal rád všetko dobre vychladené. Na obed a večeru priniesol so sebou aj tranzistorové rádio, počúval správy z celého sveta. Večer sme počúvali slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu. Porozprávali sme sa, odpovedal na moje otázky, mnohé veci mi ozrejmil. Poinformoval nás o udalostiach doma i vo svete a obed sa často zakončil poznámkou: čierna káva nebude, tak končíme. Pomodlili sme sa aj po jedle: „Za pokrm o Bože, Tebe vďaka sluší, daj by nám on prospel jak telu, tak i duši Amen“. Modlitby mal napísané strojom na papieri a rozdával aj pre iných. Keď niečo potreboval, požiadal nás o to, a znovu sa odobral do svojej pracovne, kde trávil väčšinu dňa pri práci, ktorej mal vždy veľa. Myslím, že vždy asi hodinu odpočíval. Jeden deň v týždni v stredu zvykol chodiť na túry do prírody. V Lazoch do kopcov a v Nitre na Zobor. Jedenkrát dovolenka v roku do Rybian na jeden až dva dni. Jeho prvá cesta viedla na cintorín, druhá do kostola a tretia do rodného domu ku bratovi Štefankovi. Potom prišiel na chvíľu aj ku nám. Rád sa prešiel po dedine, pripomenul si miesta, kde trávil detstvo. Keď prenocoval, slúžil aj sv. omšu v kostole, ale to bolo málokedy. Vo vyššej starobe už ani nepísal a písomne neodpovedal. Pri návštevách nám pripomenul, že si na nás spomína vo sv. omšiach. A to bol pre nás najdrahší dar, aký nám mohol dať. Všetci sme sa cítili v jeho prítomnosti veľmi príjemne, mali sme ho radi, spomíname naňho s úctou a láskou. Do svojho života som si od neho vzala veľmi veľa. Vzbudil vo mne živú vieru svojím správaním, rozhovormi, ktoré sme spolu viedli. Jeho ponaučenia dodnes vo mne rezonujú. Spomínam si ako mi vysvetľoval dokonalú ľútosť, silu modlitby. Objasnil mi mnohé veci, ktoré sú potrebné pre spásu duše. Vysluhoval nám sviatosť manželstva v Rybanoch. Dodnes mám jeho sv. omšu a kázeň uchovanú, ako vzácny dar. Ako dar sme dostali od neho kríž, na ktorý sme prisahali. Keď sa naň pozriem, zabudnem na všetky ťažkosti, ktoré v manželstve prišli a spomeniem si čo sme si vzájomne sľúbili. Poučil nás, že sobáš nie je len pekné šaty a veľká hostina, ale že je to veľké a vážne rozhodnutie dvoch mladých ľudí. Ako to vyjadril v sobášnej kázni: Keď ideš na more modli sa raz, keď ideš na vojnu, modlí sa dvakrát, keď ideš na sobáš, modlí sa toľko, koľko sa len vládzeš“. Som hrdá, že sme mali tak vzácneho človeka v rodine a teraz aj určite veľkého orodovníka v nebi.“

     Žatkov synovec Ing. Ján Žatko si spomína na ďalšiu udalosť z Lazov: „Koncom roku 1968 sa mu zhoršil zdravotný stav a takmer 3 mesiace prežil v žilinskej nemocnici na urológii. Na základe toho požiadal pána biskupa o preloženie.“

     Ekumenické cítenie pána farára Jozefa Žatka dosvedčuje aj bývalý evanjelický farár a. v. v Lazoch pod Makytou Ján Lacko:

     „V Lazoch pod Makytou som pôsobil ako evanjelický farár v rokoch 1953 – 1971, teda aj cez celé tamojšie účinkovanie kňaza Jozefa Žatka. Bol mojím susedom a katolíckym kolegom. Môžem s čistým svedomím potvrdiť, že slová Vašej knižočky: „Všade ho s radosťou prijímali, starí, mladí aj bratia evanjelici, v Lazoch sú títo v prevahe. Mal dobré vzťahy aj s evanjelickým farárom. Často sa spolu stretávali“ – sú pravdivé. Jeho príchod bol pre Lazy požehnaním.

     Pomery, aké tam boli medzi našimi konfesiami vôbec neboli ideálne. My sme sa s manželkou divili, že je také niečo ešte možné. Prišli sme totiž zo stredného Slovenska, kde bol vzťah medzi evanjelikmi a katolíkmi nepomerne lepší. Žatkov predchodca bol voči mne dosť rezervovaný. Dozvedel som sa, že mu jeho cirkevníci zazlievali aj to, že občas ideme spolu zo školy, kde sme učili náboženstvo. Keď bol pohreb, na aký v konfesionálne zmiešanej obci prišli príslušníci oboch vyznaní, len pár jednotlivcov z katolíkov vošlo do kostola. Ostatní sa tlačili v predsieni, nakoľko sa im tam podarilo dostať, ostatní ostávali pred kostolom v presvedčení, že vojsť do luteránskeho kostola je hriech.

     Po príchode brata Žatka sa situácia podstatne zmenila. Vedelo sa o ňom, že bol spirituálom v seminári a že bol väznený. A on po svojom príchode hneď ma navštívil vo fare, hoci bol odo mňa hodne starší, choval sa ku mne skutočne bratsky. A nielen to. Povedal svojim cirkevníkom, že sa nemusia báť vojsť do evanjelického kostola, že aj evanjelici sú tiež kresťania, bratia a sestry v Kristovi. Títo to prijali s veľkým porozumením, lebo svojho farára považovali za autoritu a vážili si ho. Tým prirodzene získal úctu a lásku aj u evanjelikov.

     Stretávali sme sa vždy ako bratia v Kristovi. Hovorili sme aj o cirkevných veciach, veď práve v tom čase sa začal Druhý Vatikánsky koncil, ktorý priniesol významné zmeny v rím. kat. cirkvi. Obaja sme si vážili osobnosť pápeža Jána XXIII. Toho si vážim doposiaľ a škoda, že ho Pán povolal k Sebe prv, než stačil reformy dokončiť. Mám dojem, že Jozef Žatko bol podobného zmýšľania, ako Ján XXIII. Vôbec sa zlepšili vzťahy medzi lazovskými evanjelikmi a katolíkmi, ktoré pretrvali aj po odchode brata Žatka a verím, že pretrvávajú doposiaľ. Pred svojím odchodom z Lazov sa prišiel so mnou rozlúčiť do fary a rozlúčili sme sa nie formálnym, ale vskutku úprimným bratským objatím, so želaním Božieho požehnania.

     Na kňaza Jozefa Žatka si vždy spomínam len v tom najlepšom. Nehovorím, že bol svätec, to u nás evanjelikov nie je zvykom. Sme hriešni a svätí len preto, že nás posväcuje Duch Svätý. Ale môžem povedať, že to bol pastier podľa Božieho srdca, ktorý pásol Božie stádo múdro a rozumne, slovom Božím, sviatosťami i vlastným príkladom života, v plnej zodpovednosti pred Pánom Cirkvi aj pred Cirkvou. Verím, že ho Sudca živých i mŕtvych, ktorý za nás trpel, umrel aj vstal z mŕtvych, prijal slovami Matúšovho evanjelia 25, 21: „Správne, dobrý a verný sluha, nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím; vojdi v radosť svojho pána!“

 

Obrázok

 

Jozef Žatko v Lazoch pod Makytou v roku 1965Obrázok 

Obrázok Obrázok Jozef Žatko, Lazy 1966 

 Lazy 1966, návšteva z USA. V strede v popredí Eva Križanová, domvedúca J. Žatka