Choď na obsah Choď na menu
 


Dočasný správca farnosti v Staškove

 

     Z Podolínca bol v roku 1952 J. Žatko prepustený a mohol sa vrátiť do pastorácie. Do kňazského seminára však už nie, lebo štátna moc ho zrušila ako všetky ostatné semináre na Slovensku, s výnimkou bratislavského. Sem dosadila svojich profesorov, prednášal sa tu aj marxizmus-leninizmus, a páni biskupi spočiatku ani neodporúčali bohoslovcom tam ísť študovať. Tento seminár nepovolil ani Vatikán. Platila tu zásada numerus clausus, čiže ročne mohlo byť prijatých iba okolo dvadsať uchádzačov o kňazstvo. Takto dosiahli, že viac kňazov umieralo ako bolo vysvätených. Postupne mala takýmto spôsobom Cirkev zaniknúť.

     Prvým pôsobiskom J. Žatka po prepustení sa stala obec Staškov, kde pôsobil ako dočasný správca farnosti. Zachovala sa nám fotografia z jeho pôsobenia v tejto farnosti (viď obrazovú prílohu). Okrem vdp. Žatka sú na nej: nebohý kostolník Justín Kajánek a dodnes žijúci organista Mgr. Jozef Koper s miništrantmi Ladislavom Kozub a Štefanom Koperom. V tom čase na svätej omši organista hrával iba v nedeľu. Páni L. Kozub a Š. Koper spomínajú: „Miništrantmi sme boli už predtým od roku 1946-47. Vdp. Jozef Žatko prišiel do farnosti z väzenia v roku 1952, o ktorom nám rozprával len tak všeobecne. Bol to milý, usmievavý, prijateľný človek, ktorý tu bol veľmi krátky čas. Máme na neho len dobré spomienky. Býval v starej murovanej kamennej fare pri kostole. Mal rád deti aj všetkých farníkov, zo všetkými dobre vychádzal. Tiež ho môžeme nazvať ako svätca žijúceho medzi nami.“

     Na vdp. Žatka si zaspomínala aj ďalšia farníčka: „Bol to svätý človek. Pri ňom sme sa cítili všetci dobre. Jeho srdce bolo naplnené láskou, pokojom. Bol pre všetkých všetkým. Čo mal v srdci dokazoval aj navonok. Miloval všetkých bez rozdielu. Všetci sme boli jeho. Keď išiel po ceste, deti utekali k nemu, aby ho mohli pozdraviť P. B. P. J. Kristus. Verne si plnil svoje kňazské povinnosti. Zaopatrovať chorých chodil pešo bez ohľadu na vzdialenosť cesty či bola namáhavá, tmavá, osvetlená, za každého počasia, sústredený na Ježiša, ktorého niesol. Niesol aj zvonček, ak niekoho stretol, zazvonil. Poznali sme to, niektorý sa prežehnávali a ženičky si kľakli na kraj cesty, aby si takto uctili Ježiša.

     Jeden chlapec, ktorý mal vtedy asi 18 rokov mi rozprával: „Je to zázračný kňaz, ten vdp. Žatko. Stretli sme sa, keď išiel slúžiť svätú omšu do Jelitova (Kaplnka sv. Anny bola v hore). Ja som si zaumienil, že budem zbierať huby. Vdp. Žatko prehovoril ku mne a podal mi ruku. Ten dotyk ruky nemohol som zabudnúť. V tej chvíli sa niečo so mnou stalo. Nešiel som s kamarátmi na huby, ale na sv. omšu do kaplnky.Na vdp. Žatku som nezabudol. Po niekoľkých rokoch bol som ho navštíviť vo farnosti, kde účinkoval.“

     Vdp. Jozef Žatko oslavoval Boha na zemi, nech ho On oslávi v nebi.“

 

 

Staškov, 25. 5. 1952 - farár Jozef Žatko s miništrantmi

Obrázok 

 

Obrázok Obrázok

 

Kostol v Staškove a pútnická kaplnka v Jelitove