Choď na obsah Choď na menu
 


Bude mať Slovensko nového blahoslaveného?

28. 8. 2008

Obrázok

 

Bude mať Slovensko nového blahoslaveného?

 

V nedeľu 17. septembra 2006 bola v Rybanoch vzácna slávnosť z príležitosti 20. výročia smrti tamojšieho rodáka kanonika Jozefa Žatku. Slávnostnú sv. omšu celebroval miestny správca fary Milan Kavor.

V kázni biskupský vikár Ladislav Vrábel o pánu kanonikovi Žatkovi povedal: Ako malé dieťa stratil otca neskoršie i matku. Nestratil však dôveru v Boha a v dobrých ľudí. Tí, ktorí s nim žili dosvedčili, že nikdy o nikom nepovedal zlého slova a nikto ho nikdy nevidel nahnevaného.  Keď ruskí vojaci prinútili kňazov aby si kopali hroby, pán Žatko s nasadením života pred namierenými zbraňami dal všetkým rozhrešenie a požehnanie v hodine smrti.

V 50-tych rokoch sa postavil na obranu biskupa Nécseyho ktorého chceli odstrániť z biskupského úradu. Biskup zostal ale on musel odísť do kňazského koncentráku v Močenku pri Nitre a do Podolínca. Nepriatelia cirkvi pochopili, že duchovnou oporou kňazov je kňaz Žatko. Vyšetrovateľ ho zobral na výsluch a obvinil ho z ohrozenia svetového mieru, rozvracania republiky a otriasania základov socializmu. Kňaz Žatko reagoval pokojne otázkou: „Čím som si zaslúžil toľké obvinenia? Môžete to aj dokázať?“ Vyšetrovateľ odpovedal: „Vo svojich kázňach  ste nepovzbudzovali ľudí, aby vstupovali do jednotných roľníckych družstiev.“ Kňaz odpovedal: „Či niekto vstúpi alebo nevstúpi do družstva to je jeho súkromná vec a v súkromných veciach kňaz ani cirkev nemajú práva veriacim rozkazovať a keby sa o to niekto pokúsil veriaci nemajú povinnosť ho v tom poslúchnuť.“ Vyšetrovateľ povedal: „Vás farárov ľudia poslúchajú.“ Kňaz na to: “Pán vyšetrovateľ, povedzte mi pravdu, Vy ste katolík?“ Odpovedal: „Áno“. „Pred Veľkou nocou som v kostole povedal, aby so každý katolík do Veľkej noci vykonal úprimnú svätú spoveď. Boli ste na spovedi?“ Odpovedal: „Nie.“ Kňaz na to povedal: „No vidíte, že nás neposlúchate.“ A bolo po procese.

Obrázok V kostole u Františkánov v Nitre sme sa menili pri svätých omšiach. Pamätám si ho na kľačadle ako sa úprimne modlieval. Bol vyhľadávaným spovedníkom študentov aj mne osobne veľmi múdro poradil v pastoračných problémoch. Jeho posledná cesta viedla do katedrály, ale už nedošiel. Nikdy nezabudnem na hlboký zážitok s akou vierou a oddanosťou ako chorý prijímal pána Ježiša vo svätom prijímaní.

Od študentov som dostal otázku, či mal aj nejakú chybu. Myslím, že len jednu, že sa narodil na Slovensku. Keby takýto človek žil v Poľsku už by určite bol blahorečený. Mám jednu veľkú túžbu v nedeľu po jeho blahorečení sa zúčastniť v Rybanoch na ďakovnej svätej omši.

Po svätej omši sa k prítomným prihovoril synovec pána kanonika Ing. Ján Žatko a prítomných informoval o miestach jeho účinkovania: V roku 1927 bol kaplánom v Štiavniku pri Žiline, v roku 1928 nastúpil do služieb biskupského úradu ako ceremoniár, v roku 1934 špirituál kňazského seminára, zastával aj iné funkcie. 6. júla 1950 bol uväznený a potom internovaný v kňazskom koncentráku v Močenku a Podolínci. V roku 1952 bol dočasným správcom farnosti Staškov a kaplánom v Močenku. Od roku 1954 bol správcom farnosti v Žiranoch, v roku 1960 účinkoval v Podhoranoch, Pruskom a Lazoch pod Makytou. V roku 1969 sa vrátil do Nitry.  

      Kňaz Jozef Sliepka spomínal na stretnutia s ním v kňazskom seminári v Nitre.

  Peter Sandtner prezentoval prítomným svoju knihu „Svätec žil medzi nami“, ktorej materiály boli použité aj v tejto kázni.

 

                                                                     Ladislav Vrábel

 (uverejnené v Katolíckych novinách v roku 2006)

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Spomienky na celý život.

(Sidónia Makynová-Hrbáčková, 1. 7. 2012 17:59)

S Dôstojným pánom farárom sa naša rodina veľmi zblížila počas jeho pôsobenia v dedinke Lazy pod Makytou.
Bolo nás 6 detí. Mamičke diagnostikovali rakovinu a bola dlhý čas hospitalizovaná v nemocnici v Martine. Od brata, ktorý vždy miništroval, dozvedel sa pán farár o nešťastí, ktoré nás postihlo. Najstarší Ladislav mal 12 a najmladší Tonko 3 roky. Pán farár sa denne modlieval pri svätej omši, ale nás aj doma navštevoval a spolu s nami, deťmi, modlil za zdravie a Božiu pomoc pre našu chorú mamičku. Vždy mal pre nás pohladenie, láskavé slovo, daroval nám obrázok, sladkosti, spoločenské hry. Utešoval nás, že čoskoro sa všetko obráti na dobré a mamička bude doma pri nás.
Dobrotivý pán Boh vypočul naše spoločné prosby a naša mama nás vychovala s láskou až do dospelosti.
Nebývali sme ďaleko od kostola a tak skôr, než sme odišli do školy, šli sme ráno na svätú omšu. Bratia miništrovali a ja som sedávala v lavici pri tetinke. Tak sme volali sesternicu pána farára, ktorá sa o neho starala na fare. Po svätej omši sme jej pomohli priniesť zo studne na faru vodu, drevo aj uhlie na kúrenie a potom sme sa rozlúčili.
Pán farár ma pripravoval aj na 1. sv. prijímanie. Ja som tohto kňaza vnímala ako veľmi vzdelaného a nadovšetko zbožného.
Nikdy nezabudnem na príbehy o chlapcovi Teofilovi, ktorý nám mal byť vzorom a ktoré sme nadovšetko milovali. Pri vysvetľovaní katechizmu všetko zároveň kreslil na tabuľu. Z jednoduchých náčrtov boli nakoniec krásne kresby, ktoré som veľmi obdivovala. Taktiež sme sa na náboženstve, ale aj v kostole, modlievali modlitby, ktorých bol aj autorom a ktoré sa rada modlím ešte aj dnes v dospelosti spolu s mojimi deťmi.
V mojom byte visí obraz, ktorý mi pán farár daroval spolu s venovaním pri 1. svätom prijímaní a s láskou opatrujem niektoré drobnosti od tohto vzácneho človeka.
Mala som iba 10 rokov, keď odišiel z Lazov do Nitry. Pamätám, ako sme za ním smútili. Doposiaľ mám v spomienkach deň odchodu z fary. S bratom Ladislavom bol v kontakte aj naďalej. Niekoľkokrát do roka nám posielal pozdrav.
Som vďačná Bohu, že som v detstve stretla takého vzácneho človeka, ktorý ma oslovil na celý život.Oslovila ma jeho bezhraničná láska k Bohu aj ľuďom. Bol to skutočný svätec na zemi.
Sidónia